Závod v karanténe

Závod v karanténe

Neplánovaná zmena v mojom živote

Posledné dva mesiace zachovávania spoločenského odstupu sa veľmi líšili od predstavy, ktorú som mala len pár týždňov pred tým. Od apríla do júna som mala byť študentkou na biblickej škole Capernwray Bible School, ktorá sa nachádza na vidieku v severozápadnom Anglicku, približne hodinu od Manchestra a 20 minút od najbližšieho mestečka Carnforth. Mala som bývať v krásnom kaštieli s ďalšími 100 ľuďmi, ktorí sa mali zísť na 10 týždňov na to, aby študovali Božie Slovo, spoznávali hlbšie Krista, slúžili neveriacim i veriacim, boli premieňaní obnovením mysle a boli pripravení a vystrojení na kresťanský život.

Cesta domov

V tejto úžasnej komunite som už zakúsila niekoľko mesiacov, ale kvôli COVID-19 a následným obmedzeniam, ktoré viedli k zatvoreniu biblickej školy, sa mojich plánovaných 9 mesiacov skrátilo na 6. Ukončila som ‚,Zimnú školu‘‘ s ďalšími 150 spolužiakmi, ale ,,Jarná škola‘‘ bola zrušená, preto som sa musela vrátiť domov. Samotná cesta na Slovensko bolo neskutočných 30+ hodín bez spánku, spočiatku mi nedovolili nastúpiť na lietadlo v Manchestri, ale nakoniec vďaka milostivej pracovníčke leteckej spoločnosti mi bolo umožnené nastúpiť na ďalšie lietadlo. Následne ma čakalo dlhých 8 hodín na letisku vo Viedni pokiaľ neprišiel po mňa môj otec. Celú cestu som silne prežívala ako sa o mňa Boh stará, ako ma chráni a umožňuje cestu, aj keď ja som žiadnu nevidela. Neustále mi na myseľ prichádzala chválospevová pieseň, ktorú sme na škole často spievali. Volá sa ‚,Waymaker‘‘ – tzn., Ten, ktorý robí cestu.

Vedela som, že som v bezpečných rukách.

Nakoniec otec pre mňa prišiel a išli sme domov, lepšie povedané, ešte nie celkom domov – ďalšie 2 týždne sme strávili v samo-izolácii.

Čas strávený v samo-izolácii

Bol to zvláštny čas; bývali sme v prázdnom byte neďaleko ostatných členov rodiny. Nemali sme s nimi žiaden fyzický kontakt napriek tomu, že sme od nich žili len 5 metrov. Tým, že som sa práve vrátila z biblickej školy a blízkeho spoločenstva, kde som bola obklopená ľuďmi, ktorí milujú Boha a kde sme trávili hodiny v Jeho slove, na prednáškach, na modlitbách, chválach a v službe, čakala som, že prídem domov plná Ducha. Čakala som, že budem motivovaná byť každý deň s Ježišom, jednoducho že budem automaticky pokračovať v duchovnom zápase. Realita bola avšak iná a ocitla som sa v duchovnom útlme. Bez poriadnej štruktúry som premárnila mnohé hodiny na internete. Snažila som sa byť aspoň trochu zorganizovaná; čítala som, cvičila, sem tam si s niekým zatelefonovala, robila drobné domáce práce v našom dočasnom domove. Ale chýbal mi nejaký hlbší pocit naplnenia a významu. Mala som dojem, že môj život nemá zmysel – keď neštudujem, nemám prácu, nemôžem nikam ísť, nikoho stretávať, nikde slúžiť, tak potom kým som, prečo som tu a čo mám robiť? Bojovala som s týmito otázkami. Nanovo som si musela uvedomiť, že tieto veci netvoria moju identitu.

Aj keď som v tejto situácii, stále som milované Božie dieťa. Stále som v Kristovi nové stvorenie.

Stále sa nachádzam v situáciách (hoci teraz len doma) kde ma Duch Svätý učí, usviedča, premieňa.

Boh nás premieňa aj cez najbežnejšie veci života

Momentálne nemôžem slúžiť na mládeži alebo v kapele, ale môžem slúžiť rodine, ako Kristovi. Nemôžem študovať na škole, ale zato mám viac času študovať Božie Slovo. Nechodím každý deň do nejakej práce, ale môžem pracovať na iných veciach, ako sú vzťahy so súrodencami, mojej usilovnosti a disciplinovanosti, a tak ďalej. Boh si môže použiť všetky veci, aj tie najbežnejšie a zdanlivo najnepodstatnejšie, aby nás premieňal.

Izolácia sa skončila – zápas pokračuje

Keď sme konečne vyšli z izolácie, byť znovu s celou rodinou bola veľká úľava. Avšak môj zápas samej so sebou pokračoval a veľa sa toho nezmenilo. Uvedomila som si, že je ešte ťažšie prekonať svoju nedisciplinovanosť, keď si musím sama nastaviť hranice alebo štruktúru dňa a sama sa musím aj kontrolovať. Zrazu som pochopila, že sebadisciplína nie je ,,opakom prokrastinácie‘‘ (v čom som vynikajúca), alebo niečo, čo sa týka iba môjho vonkajšieho života. Sebadisciplína je základ skoro všetkého, čo ma Boh učil 6 mesiacov na Biblickej škole nedokážem žiť kresťanský život z vlastnej sily, ale z evanjelia, z dobrej správy, že nežijem už ja, ale Kristus vo mne; som nové stvorenie a už nie som otrokom hriechu (Rimanom 6:6-7). Pred nedávnom som čítala 1 Korinťanom 9:24-27 a veľmi som prežívala ako ku mne cez to slovo hovorí Boh. Pavol tu hovorí Korinťanom o závode, ktorý máme pred sebou ako nasledovníci Krista. ,,24 Neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dostáva cenu? Bežte tak, aby ste ju dosiahli.‘‘ Keď prijmeme Ježiša Krista do našich sŕdc a poddáme sa mu, automaticky začíname na novej ceste životom. Pavol ju prirovnáva k bežeckému závodu, alebo na iných miestach k zápasu. Každý z nás je na tejto ceste, a ako píše Pavol, máme ju bežať s cieľom pred očami máme bežať tak, aby sme dosiahli cenu. Máme vynaložiť všetku snahu aby sme vytrvali a podali najlepší výkon aký dokážeme. Avšak nebežím tento závod, alebo nežijem podľa Božích prikázaní, preto, aby ma prijal a miloval Boh, ale preto, že som prijatá a milovaná Bohom. Chcem teda žiť podľa Jeho zákona, z lásky k Nemu a kvôli radosti, ktorú poslušnosť prináša. ,,25 Veď každý pretekár sa zdržiava všetkého; oni to robia preto, aby získali porušiteľný veniec, my však neporušiteľný.‘‘

Duchovná sebadisciplína ako kľúč k úspechu

Každý, kto súťaží v závode, prechádza prísnym tréningom. Keď sa bežec pripravuje na preteky, zdravo sa stravuje, dáva si pozor na dostatok spánku, pravidelne chodí behať a cvičiť. Skrátka, praktizuje seba-disciplinovanosť. Ak v jednej oblasti nie je sebadisciplinovaný, týka sa to každej oblasti. Keď nepôjde načas spať, bude unavený, tým pádom nebude mať dosť energie na cvičenie, jeho telo oslabne, atď. Rovnako je to so mnou. Ak nebudem praktizovať sebadisciplínu v každodennom živote, v malých veciach (kedy idem spať, kedy si nájdem čas na stíšenie, koľko času trávim na internete, čo jem…), tak sa to odzrkadlí aj v mojom duchovnom živote.

Chaotický, neusporiadaný a nedisciplinovaný život navonok ukazuje na chaotický, neusporiadaný a nedisciplinovaný vnútorný život.

Nebežíme pre pozemské ale pre večné medaily

Atléti toto všetko robia len pre pozemské medaily o čo väčšiu hodnotu má večná medaila? ,,26 Ja teda bežím nie akoby bez cieľa a zápasím nie ako ten, kto udiera do prázdna. 27 Ale zaobchádzam tvrdo so svojím telom a ovládam ho, aby kým iným kážem, sám som nezlyhal.‘‘ V anglickom preklade NIV čítame toto: ‚,I strike a blow to my body and make it my slave‘‘ t.j. ,,Udieram do svojho tela a urobím z neho môjho otroka.‘‘ Znie to veľmi brutálne, ale pred pár dňami som si niečo uvedomila – keď nebude moje telo mne otrokom, ak ho nebudem kontrolovať a disciplinovať, stávam sa jeho otrokom ja. Som pod vplyvom a vládou každej nálady, chute, impulzu alebo žiadosti. Nechce sa mi vstať? Tak nevstanem. Chce sa mi zjesť celú pizzu? Tak ju zjem. Veď Ježiš zomrel a vstal preto, aby sme už neboli otrokmi! Tak prečo stále žijem akoby som bola otrokom? Nie je to už o mne pravda! Môžem teraz podmaniť svoje telo a svoje túžby skrze Ježiša, ktorý žije vo mne!

Sebadisciplína je niečo, v čom neustále zlyhávam. Avšak žije vo mne Duch Svätý, ktorý mi neustále pripomína, že nie som sama. Na prekonanie seba samej mi dáva On silu, a aj keď sa mi to niekedy viac nepodarí ako podarí, opieram sa o sľub, že to dobré dielo, ktoré vo mne začal, On aj v Kristu Ježišovi dokončí.

Emma S.

Zanechaj odkaz

Your email address will not be published.